Srdiečko

V utorok 31.1. je sviatok sv. Don Bosca, ktorý mal otvorené svoje veľké srdce pre mladých a tak by sme ho mohli osláviť aj trošku netradične…tak aby to videli a potešili sa aj ostatní…:)

Vašou úlohou je 31.1., 12:00-16:00 do snehu vydupať srdce cca. 15 m podľa návrhov alebo vlastnej kreativity na predom určené miesta + fotka.

1. Alpha svorka: družstevné pole nad cestou od Lubelcov ku začiatku kalvárie, 2. RVHP: na kopci pod vodojemom, 3. Bratstvo Orgonitu: pod poľnou cestou medzi Benčovcami a Dibdiakovcami, 4. Fun Radio: na kopci za družstevnými bytovkami, 5. Onô nedohudnutô: pole za Liskovou medzi Hariňovcami a stromom v strede poľa…:D

Bodované je to, čo vždy…viditeľnosť, účasť, splnenie podmienok a ODUŠEVNENIE (t.j. bez pripomienok…:D)

“Mini akcia”

Kde bolo, tam bolo, kde sa sneh lial a fúkal mrazivý vietor tam bolo domkárske stredisko LIsková. Práve v tom čase sa tam konala veľká súťaž, ÚSVIT. A jej organizačný tím nám vymyslel úlohu- postaviť snehuliaka. Tak sme sa zorganizovali a vybrali sme sa hľadať miesto jeho bydliska. Našli sme strategické miesto, nebolo ani moc vysoko, ani moc nízko, a tak sme sa pustili do práce. Keďže niektorí z nás snehuliaka stavali naposledy v materskej škole, dalo nám veľkú námahu spomenúť si, ako sa vlastne stavá.
Ale tak postavili sme ho ako sme sami vedeli, dôležité pre nás bolo, aby bol dosť vysoký, teda aby meral aspoň tých 150cm. To aby mohol vidieť, či sa k nemu náhodou neblížia nepriatelia. Ďalšou našou prioritou bolo, aby bol dostatočne zamaskovaný, preto sme ho obliekli do poriadnej vojenskej výstroje. Nezabudli sme ani na zbraň a jeho úkryt.
Keď sme ho zastihli pri našom ďalšom pochode v liskovskej hore práve stál v blízkosti svojho úkrytu a tak sme ho veľmi slušne poprosili o fotku. Bol k nám veľlmi zhovievavý a nielenže nám dovolil odfotiť sa s ním, ale ešte aj v jeho skromnom úkryte. Tak sme spravili pár záberov, poďakovali sa mu a keď sme sa chceli pobrať ďalej v našej ceste povedal nám, aby sme si dávali pozor, pretože na nás môžu všade číhať nepriatelia. Nedalo nám nepsýtať sa, prečo je taký ostražitý, a on nám porozprával svoju skúsenosť, v ktorej sa odohrával príbeh z druhej svetovej vojny, keď boli nútení bojovať proti nemeckým vojskám. On ako jediný prežil z ich odielu a doteraz sa pohybuje len v oblasti lesov a to výlučne cez zimu, pretože len vtedy je dôkladne chránený. A nezabudol nám povedať ich pokrik: “Partizáni potichu, dostanú vás do štychu. Partizáni to sme my: do vojny a bez ujmy.” (Veron pamätáš?)
A preto aj zbraň mal len z jeného dôvodu, aby sa ňou mohol zastrašovať. Dúfam, že budúcu zimu ho stretneme opäť.